Naše spoločenstvo

Naše spoločenstvo

Alžbeta nás učí

Alžbeta nás učí

Deň svätej Alžbety

pripadá na 17. november. Otec vikár nám priblížil vo svojej homílii život svätej Alžbety a pripomenul, že tento deň slávime ako deň zlomový a vážny. Pre mnohých z nás to bolo oslobodenie od pre- nasledovania kresťanstva, deň, kedy padol komunizmus a je to zároveň deň, kedy nám cirkev pripomína veľkosť našej patrónky mesta Zvolen.

Otec vikár ďalej vyzdvihol v homílii zaujímavé kontrasty jej života. Žena, ktorá pochádzala z najvyšších vrstiev spoločnosti, z kráľovského rodu, dokázala intenzívne a aktívne prežívať myšlienky chudoby. Nadchla sa myšlienkami svätého Františka. Pochopila, že všetci sme pred Bohom tým, čím sú chudobní pred nami. A preto sú nám v podstate rovní a my sme rovní im. A dokonca službou chudobným naprávame svoj vzťah s Bohom.

Ďalším protikladom je, že bola práve vysokými vrstvami tej doby často zaznávaná a možno považovaná za bláznivú, že nemá zmysel pre správu majetku. A na druhej strane, bola tou istou vrstvou, Arpádovským rodom pozdvihnutá a zdôrazňovaná ako svätá. Toto sa často opakuje v životoch svätých. Najprv sú považovaní za bláznov a potom sú považovaní za svätých. Je to zaujímavá črta Božieho tajomstva.

V ďalšej časti svojho príhovoru sa dotkol otec vikár doby nedávnej, a to práve 17. novembra. Spomenul, že pre neho to bol čas slobody a mohol sa stať kňazom. Vyjadril porozumenie nad úvahami ľudí, že spomíname na tú dobu ako na dobu, kedy bola sociálna istota. No predsa ho tento postoj veriaceho človeka bolí. Lebo to bol istý svetonázor. Komunizmus nebol len o tom, zlepšiť život ľudí. Každý slušný človek by mal mať túžbu zmeniť svoj život i život druhého k dobrému.

Ak som kresťan, tak kresťan by mal veriť, že alfou a omegou a centrom dejín je osoba Ježiša Krista. Nie zákon prírodný alebo ekonomický, ale osobné ľudské bytie Boha, ktorý sa stal človekom. Druhá Božská osoba. Mám jediného Pána v tomto svete. Nie prírodu, aj keď jej podliehame. Ale Ježiš vstúpil do ľudských sŕdc a vstal z mŕtvych. Všetci sme chudobní pred Bohom.

Prosme svätú Alžbetu o orodovanie, aby nám pomohla prijať túto pravdu, že Ježiš Kristus je môj Pán. A akákoľvek strata a úspech v mojom živote má jediný zmysel, ak má zmysel v Ňom. Skrze Neho, s Ním a pre Neho.

Buďme veľkodušní.

Ak mám hovoriť o svojich hriechoch, na prvom mieste poviem, že som malicherný. V mnohých popudoch, postojoch, situáciách. Sme stále sa sťažujúci Bohu, ľuďom, sebe samému. Jeden z najsilnejších momentov, ktoré by kresťan mal mať a o ne sa usilovať, je veľkodušnosť. Bože, daj, čo príde. Len mi to daj silu žiť vo viere a s Tvojím Synom, a tak ma to uč žiť aj voči druhým ľuďom. A toto bola charakteristická črta aj sv. Alžbety. Bola veľkodušná, veľkorysá.

Máme strach zo zlyhania.

V rôznych častiach života. Komerčný pohľad na človeka nás ženie k tomu, aby sme boli dokonalí. A často aj my, veriaci ľudia, tomu podliehame. Ježiš má porozumenie pre ľudskú slabosť. A pritom to základné, čo pre nás prežil a dal nám ako vyslobodzujúce, je to, že nám ukázal pozitívnu stránku zlyhania. V ľudskom pohľade zlyhal. Aj učeníci sa rozišli, lebo to videli ako Jeho zlyhanie. Ježiš sa vyberá inou cestou. Pozitívnu stránku zlyhania vidíme pri jeho posledných slovách na kríži. Najprv Ježiš hovorí: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ No posledné Jeho slová sú: “Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha!“

Nech svätá Alžbeta za nás oroduje, aby sme sa vedeli pozrieť najprv na seba, na svoje zlyhania. A aby sme sa vedeli hlavne utiekať k Božskému Srdcu Ježišovmu.

AUTOR: Jana Krajčíková FOTO: Marek Šmikniar

Naše spoločenstvo

Ostatné príspevky

Vďačnosť - koruna života
Naše spoločenstvo

Vďačnosť - koruna života

Marek Trochan
18. decembra 2021

Sedeli na lavičke dvaja starí (možno aj vojenskí) penzisti. Jeden sa pýta: – „Počuj, starec a načo je taký život? Som starý, boľavý. Po nociach nespím. Robiť nevládzem, ani sa mi už nechce. Načo? Ani zdravie už nie je to, čo bolo. Veľa toho nezjem a to svoje už máme poctivo odpité. Nedávno som počul, že takí, ako som ja len zaťažujú systém a ... , no viac som nepočul, lebo som skoro hluchý. Ak by som aj chcel niečo povedať – tak zistím, že ma nemá kto počúvať. Taký paskudný život to už je len pľuhavina.“