Dotkni sa!
Vzkriesený. Dotyk. Božia milosť. Dotkni sa. Zmŕtvychvstalého! Veríme v to? A vnímame dotyk Zmŕtvychvstalého?
Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa povedal: „Spása závisí na viere vo vzkriesenie.“ Vo vyznaní viery vyznávame, že veríme v zmŕtvychvstanie. Slová, ktoré sme už toľkokrát na svätej omši vyznali... ale naozaj im veríme? Veľká noc preveruje situáciu nášho vlastného srdca – je viac mŕtve ako živé? Dotkol sa ho Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je skutočne živý a je s nami až do skončenia sveta? Keď sa Ježiš dotkne nášho srdca, urobí v ňom takú reorganizáciu a poriadok, že aj predvianočné upratovanie v našich domácnostiach je oproti tomu len slabý odvar.
Keď sa Ježiš dotkne nášho srdca, života, padajú v nás masky a formalizmus, v ktorom sme dovtedy prežívali svoju vieru. Končia sa naučené formulky, frázy a pózy a začína sa život, ktorý prýšti skutočne z hĺbky nášho srdca – a jeho zdrojom je Zmŕtvychvstalý. Už sa nepotrebujeme na niečo hrať – ani vo svojom osobnom, študijnom, pracovnom, rodičovskom živote, ani v živote viery. Prestaneme sa porovnávať a naše zapálené srdce bude mať jedinú normu, s ktorou by sa chcelo rovnať – Ježiš Kristus. Túto autenticitu a živosť pocítia aj ľudia okolo nás, a to vo všetkých sférach. A uvidíte, že budú chcieť mať aj oni to (respektíve toho), čo máte vy. Ježiša Krista.
Dotyk Vzkrieseného si predstavujem ako elektrický prúd. Spáli všetko, čo bráni v ceste, čo tam nemá čo robiť. A zapojí, zapáli všetko v našom živote, že každý „káblik“ v našom srdci a živote bude oživený prúdom milosti a bude slúžiť na to, na čo bol stvorený Tvorcom. Mŕtve kosti ožijú, to, čo bolo bez života, bude ním prekypovať, mŕtve sa zmení na živé. Budú cesty na púšti a rieky na pustatine. Zavreté hroby v našich srdciach budú mať odvalené kamene, smrť nebude mať posledné slovo a všetko (v srdci) rozkvitne. A to všetko sa vôbec nemusí diať hlučne a za svetla reflektorov, ale v tichosti, v hĺbke srdca, ako keď po zime ešte spod snehu rašia prvé snežienky...
AUTOR: Zuzana Vandáková
Vzkriesený. Dotyk. Božia milosť. Dotkni sa. Zmŕtvychvstalého! Veríme v to? A vnímame dotyk Zmŕtvychvstalého?
Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa povedal: „Spása závisí na viere vo vzkriesenie.“ Vo vyznaní viery vyznávame, že veríme v zmŕtvychvstanie. Slová, ktoré sme už toľkokrát na svätej omši vyznali... ale naozaj im veríme? Veľká noc preveruje situáciu nášho vlastného srdca – je viac mŕtve ako živé? Dotkol sa ho Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je skutočne živý a je s nami až do skončenia sveta? Keď sa Ježiš dotkne nášho srdca, urobí v ňom takú reorganizáciu a poriadok, že aj predvianočné upratovanie v našich domácnostiach je oproti tomu len slabý odvar.
Keď sa Ježiš dotkne nášho srdca, života, padajú v nás masky a formalizmus, v ktorom sme dovtedy prežívali svoju vieru. Končia sa naučené formulky, frázy a pózy a začína sa život, ktorý prýšti skutočne z hĺbky nášho srdca – a jeho zdrojom je Zmŕtvychvstalý. Už sa nepotrebujeme na niečo hrať – ani vo svojom osobnom, študijnom, pracovnom, rodičovskom živote, ani v živote viery. Prestaneme sa porovnávať a naše zapálené srdce bude mať jedinú normu, s ktorou by sa chcelo rovnať – Ježiš Kristus. Túto autenticitu a živosť pocítia aj ľudia okolo nás, a to vo všetkých sférach. A uvidíte, že budú chcieť mať aj oni to (respektíve toho), čo máte vy. Ježiša Krista.
Dotyk Vzkrieseného si predstavujem ako elektrický prúd. Spáli všetko, čo bráni v ceste, čo tam nemá čo robiť. A zapojí, zapáli všetko v našom živote, že každý „káblik“ v našom srdci a živote bude oživený prúdom milosti a bude slúžiť na to, na čo bol stvorený Tvorcom. Mŕtve kosti ožijú, to, čo bolo bez života, bude ním prekypovať, mŕtve sa zmení na živé. Budú cesty na púšti a rieky na pustatine. Zavreté hroby v našich srdciach budú mať odvalené kamene, smrť nebude mať posledné slovo a všetko (v srdci) rozkvitne. A to všetko sa vôbec nemusí diať hlučne a za svetla reflektorov, ale v tichosti, v hĺbke srdca, ako keď po zime ešte spod snehu rašia prvé snežienky...
AUTOR: Zuzana Vandáková
