Naše spoločenstvo

Letné obdobie sa spája s oddychom a dovolenkami. Počas celého roka sa tešíme na voľné dni, plánujeme si program. Naše telo si môže oddýchnuť a načerpať nové sily pri mori, v prírode, v tichu alebo na chate s rodinou či priateľmi. Pracovné povinnosti ustupujú do úzadia, viac sa venujeme sebe, svojim záľubám, či členom rodiny, na ktorých počas roka nemáme čas. Častokrát sa však stane, že má prázdniny aj naša modlitba, náš duchovný život. Naše dni sú počas prázdnin často prázdne, bez Boha. Však, keď si slovo prázdniny rozložíme, znamená prázdne dni. Ráno, ledva čo – to zašomreme a cez deň zabúdame, že je Boh. Áno, chválim a prosím každou svätou omšou, každým pohľadom na nebo, strelnou modlitbou. Je prirodzené, že sa viac utiekame k Bohu v dňoch starostí a smútku. Prosíme Najvyššieho, aby nám pomohol, aby vyriešil náš problém, na ktorý nemáme síl.

Po sedemnástich rokoch skončilo moje pôsobenie vo funkcii vojenského kaplána na Veliteľstve vzdušných síl vo Zvolene. Som vďačný Bohu za tie roky. Moja vďačnosť však patrí aj vám, otcovia a bratia kňazi, pôsobiaci vo Zvolene a blízkom okolí: súčasnému dekanovi a jeho predchodcom, farárom a neustále odchádzajúcim a prichádzajúcim kaplánom a diakonom, rovnako ako synom sv. Dominika „zo Západu“ a synom sv. Benedikta na Sampore. Vďaka vám za kňazské bratstvo, spoluprácu a obyčajné ľudské prijatie pri stretnutiach. Vďaka rehoľným sestrám v minulosti aj sú-časne pôsobiacim vo zvolenskej farnosti. Váš život je tajomstvom, svedectvom a službou. Aj pre mňa. A všetkými troma rozmermi sa ma pri stretnutiach s vami dotýka. Veľká vďaka patrí veriacim z farností vo Zvolene a blízkom okolí, ktorí sa liturgicky aj osobným podielom zapájali do života vojenskej farnosti. Tak sme spolu mohli prežívať univerzálnosť Cirkvi v jej pestrosti.

Zvolenskí miništranti sa počas obdobia korony stretávali veľmi málo. Po dlhej pauze nás opäť vidieť pri oltári. Najviac sme sa tešili na službu pri obradoch Veľkonočného trojdnia. Naspäť sú celý rok aj miništrantské stretká, na ktorých sa nielen zdokonaľujeme v miništrovaní, ale sa aj bavíme a hráme. Najčastejšie rozprávame o osobnostiach spojených s miništrovaním, ako napríklad o svätom Tarzíciovi - prvom miništrantovi – a snažíme sa poučiť z jeho príbehu, či o svätom Don Boscovi, ktorý viedol mladých chlapcov z ulice. Tiež si vysvetľujeme liturgické úkony, ktoré by mal vedieť každý miništrant, slúžiac pri oltári. Ako príklad, rozkladanie kalicha a prinášanie obetných darov, zručné narábanie s knihami (po latinsky libriferovanie), narábanie s kadidlom. Úkony sv. omše sa často učíme priamo v kostole. Hry hrávame potom v klube pod farou alebo pri peknom počasí vonku v parku. Jedným zo skvelých zážitkov, ktorý sa nám stal počas stretka, bolo stretnutie sa s majiteľmi pretekárskych áut vystavených na námestí, ktorí nám dovolili si do nich sadnúť a pokochať sa interiérom.