Skončil sa pôst a teraz čo?
Na začiatku pôstneho obdobia nám boli hlavy posypané alebo čelá poznačené popolom so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“ alebo „Kajajte sa a verte evanjeliu“, ktoré vyjadrujú povzbudenie Cirkvi k pôstnemu pohybu. Aj v jednom, aj v druhom výroku ide o akúsi zmenu, o akýsi pohyb, ktorý zmenu spôsobí.
Prvý výrok pochádza z knihy Genezis a predstavuje poslednú časť Božej výpovede o dôsledkoch hriechu, ktorý človek v raji spáchal. Tieto dôsledky budú sprevádzať život človeka „kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19). Takto Boh dáva človeku pred oči jeho krehkosť, pominuteľnosť a obmedzenosť, hoci zjedol zo stromu v snahe byť ako Boh. Byť ako Boh, možno niekedy byť viac než Boh – o to sa človek v priebehu dejín už viac ráz pokúsil. Naša vrodená hrdosť nám to akoby prirodzene ponúka ako motív nášho konania. Vzoprieť sa Božiemu plánu, vzoprieť sa poriadku, ktorý Boh vložil do stvorenia a robiť si veci, ako sa mne páči, ako to ja vidím, ako to ja cítim, ako to ja chcem. Pôstne obdobie nám pohľadom na materiál, z ktorého povstávame, ktorým sme a na ktorý sa obrátime, chce pomôcť prehĺbiť nie depresiu z našej ľudskej biedy, ale väčšiu naviazanosť na Boha. Chce nám pomôcť lepšie pochopiť pravdu o sebe, aby sme tak zaujali to správne miesto, ktoré nám, ako ľuďom, v Božom pláne patrí.
Druhý výrok sú už slová samého Krista, ktorý ohlasoval Božie kráľovstvo a pokánie. To „kajajte sa“, v gréckom origináli znie metanoiete = obráťte sa. Nie v zmysle fyzického gesta otočenia sa okolo svojej vlastnej osi, ale obrátenia sa od seba, od svojho ega k Bohu, k druhému človeku. Od nasledovania svojho egoizmu a diablovho našepkávania k nasledovaniu Krista a k počúvaniu Jeho hlasu, od hriechu k dobrému. Toto je výzva na celý pôst. Toto je dôvod, prečo sa postíme, prečo sa viac modlíme, prečo konáme skutky kajúcnosti – aby sme sa stali lepšími, viac podobnými Kristovi.
Veľká noc totiž má byť aj našou Veľkou nocou – má byť aj naším zmŕtvychvstaním. Keď sa celý pôst snažíme odstraňovať zo svojho života zlo, robíme to preto, aby sme počas obradov Veľkonočnej vigílie mohli uvedomelejšie odpovedať na otázky, ktoré reprezentujú naše krstné sľuby a teda našu kresťanskú identitu: zriekate sa zlého ducha? Aj všetkých jeho skutkov? Aj všetkých jeho pokušení?
Znamenajú tieto slová pre nás niečo?
Alebo sú len frázou, ktorú vyslovujeme len preto, lebo to tak predpisujú rubriky? Naozaj sa vzdávam hriechu? Naozaj chem zanechať hriech a ísť za Kristom? Naozaj chcem vstať z mŕtvych? A toto rozhodnutie máme vo svojom živote napĺňať rozhodne aj po Veľkej noci.
Máme byť ľuďmi Veľkej noci. Ľuďmi, ktorí pochovali starého človeka (no, nestačí to urobiť raz, ale stále nanovo), ľuďmi, ktorí sú presvedčení, že Kristus a dobro sú definitívni víťazi, a preto sa pridávajú na ich stranu. To neznamená nemať slabosti a nebyť si vedomý toho, že padám. Ale znamená to, že mi to nie je jedno, zo svojej slabosti a hriechu chcem povstať a ísť ďalej. A tak aj po skončení pôstu je príležitosť pokračovať v intenzívnej snahe o obrátenie, o polepšenie, o čím väčšie pripodobnenie sa Kristovi a čím vernejšie jeho nasledovanie.
Nech nám v tom víťazný Kristus pomáha!
AUTOR: páter Rafael
