Nový farský vikár
Milí čitatelia časopisu Naše spoločenstvo, všetkých vás srdečne pozdravujem. Som veľmi rád, že po roku môžem opäť do tohto časopisu napísať už nie ako diakon, ale ako zvolenský kaplán, čo ma napĺňa veľkou radosťou, pretože zvolenská farnosť sa mi za rok diakonskej služby stala druhým domov. Nie darmo sa zvykne hovoriť o prvom pôsobisku ako o „prvej pastoračnej láske“ – a v tomto prípade to platí dvojnásobne, prvýkrát ako diakon a teraz ako váš kaplán. Od redaktorky mesta som dostal pár otázok, na ktoré rád odpovedám.
Diakonská prax. Ako ste ju videli z vášho pohľadu?
Diakonská služba je vždy nie len podstatne, ale aj pastoračne iná ako služba kňaza vo farnosti. Je to preto, lebo diakon ešte nemôže vykonávať mnohé sviatosti, hoci naplno slúži, stáva sa akýmsi pozorovateľom, z ktorého sa potom stane Kristov kňaz. Diakonskú prax - teraz už môžem použiť výraz v našej farnosti, som vnímal veľmi pozitívne – bol som veľmi milo prekvapený, že uprostred veľkého mesta Zvolen dokáže existovať skutočne veľmi živá farnosť, ktorá má niekoľko spoločenstiev, kde ma prijali s láskou a radosťou, z čoho som mal veľmi veľkú radosť, pretože pre nás klerikov je vždy veľkým povzbudením prijatie zo strany ľudí, ktorí vytvárajú domov a zázemie pre dobré a úspešné fungovanie či už diakonov, ale aj kňazov. Z tohto pohľadu som vnímal diakonskú prax aj vo Zvolene, kde som vždy prichádzal s radosťou a nadšením, ktoré mi dodávali silu a nádej robiť čo najviac pre spásu duší, ku ktorým ma Pán poslal.
Pocítili ste vo svojom vnútri zmenu po kňazskej vysviacke?
Posvätná kňazská vysviacka mení úplne charakter človeka – z diakona sa stal Kristov kňaz. Vo chvíli, keď ma otec biskup vysvätil za kňaza som hneď ani len nepostrehol, že už som kňazom, trvalo to dlhší čas, kým si človek naplno uvedomil vzácnosť a nekonečnosť tohto významného daru. Ale všetko to prišlo vtedy, keď už som začal slúžiť ako Pánov služobník – vysluhovať sviatosť zmierenia, zaopatrovať chorých v nemocnici a zo všetkého najviac sláviť svätú omšu, pri ktorej si vždy pripomínam moment posvätnej vysviacky. Toto boli a stále sú momenty, kedy človek vníma zmenu svojho vnútorného i vonkajšieho života, ktorý sa stále snažím zamerať na jednu dôležitú vec, ktorou je tajomstvo kríža – pretože takto to znie z úst biskupa pri vysviacke „naplň svoj život tajomstvom kríža“ – v kňazskom živote sa dejú skutočne rôzne veci, ale keď je za nimi Kristov kríž, nachádzam zmysel a význam aj tam, kde by som si to bez kríža uvedomiť a predstaviť nevedel.
S akým pocitom ste otvárali obálku od pána biskupa? A čo jej obsah?
Priznám sa, že kdesi vo svojom vnútri som pociťoval, že v obálke bude dekrét do farnosti Zvolen-mesto, ale stále ostávali ešte tri možnosti. Modlil som sa, aby som mohol ostať vo Zvolene a Pán mi to skutočne doprial, ale viem, že som nebol v modlitbe sám a aj mnoho ľudí zo Zvolena predkladalo v modlitbe Pánu Bohu tú istú prosbu, a preto som mal väčšiu istotu ako neistotu, že v obálke nebude nič iné ako Zvolen-mesto. Pokiaľ sa pýtate na obsah, tak vždy dostávame tri dôležité dokumenty – doklad o tom, že sme platne vysvätení kňazi, dekrét, kde ako kňazi budeme pôsobiť a tretím je spovedná fakulta, to je papier, v ktorom nám otec biskup dovoľuje sprostredkovať ľuďom sviatosť zmierenia.
Čím vás do „sveta“ vypravil váš pán farár?
Veľmi sa teším tejto otázke – pretože môj pán farár Mirko Sliačan je rodák zo Zvolena, a tak istým spôsobom sme si vymenili farnosti, on pôsobí u nás a ja u neho. Môjho pána farára mám vo veľkej úcte pretože už ako seminaristovi mi prejavoval veľmi pekný, povedal by som, otcovský prístup, z ktorého si môže brať príklad každý kňaz. Vyprevadil ma s tromi základnými vlastnosťami, ktoré som u neho vnímal ako u kňaza a sú nimi empatia a porozumenie s druhými, ľudskosť a krátka, ale zato výstižná kázeň – ktorá sa mi nie vždy vydarí, ale budem sa snažiť na tom popracovať.
Prichádzate do našej farnosti aj s nejakým konkrétnym plánom?
Starí ľudia zvyknú hovoriť: „Ak chcete Pána Boha rozosmiať, tak si niečo naplánujte!“. Do farnosti prichádzam ako Pánov služobník s darmi a talentami, ktoré mi dal a ja ich túžim venovať a rozvíjať v prospech vás – farníkov a celej farnosti. Mojím plánom je ohlasovať Evanjelium, byť druhým pre druhých, potešovať tých, ktorí smútia, radovať sa s tými, ktorí majú veselé srdcia a byť pri všetkých ako milujúci brat, ktorého posiela Ježiš medzi tých, ktorých miluje.
Čo očakávate od nás, farníkov. Čím môžeme byť nápomocní?
Nenazval by som to očakávaniami, ale skôr takou vzájomnou túžbou, ktorou je vzájomný dialóg. Myslím si, že je potrebné na to, aby farnosť dobre fungovala, budovať vzájomný dialóg medzi kňazmi a farníkmi. Neustále sa rozprávať o tom, čo možno zlepšiť, kde ubrať a kde pridať. Najmä hovoriť pravdivo a úprimne – lebo pravda nás posúva ďalej a otvára nám cestu k lepšiemu porozumeniu si navzájom. Preto je mojou túžbou budovať pekné spoločenstvo, k čomu prispievate najmä vy, farníci. My sme na fare len dvaja kňazi, to znamená, že 98% farnosti tvoríte vy, a preto je na vás, aby ste ma napomenuli, keď sa pomýlim a usmernili vtedy, keď by aj moja cesta išla kdesi doľava. A na záver, ak si môžem dovoliť, jedno maličké očakávanie – – a tým je okrem vzájomného dialógu modlitba za seba navzájom, prosím, modlite sa za mňa a ja sa budem modliť za vás.
Na záver veľmi pekne ďakujem za tento rozhovor a všetkým nám prajem, aby sme neustále mali na pamäti, že aj napriek tomu, že sa stávame služobníkmi Pánovho oltára, stále sme ľudia slabí a hriešni, a preto neustále potrebujeme vašu podporu a modlitby, ktoré nám dávajú silu rásť a slúžiť vám všetkým.
