*Deň svätej Alžbety pripadá na 17. november. Otec vikár nám priblížil vo svojej homílii život svätej Alžbety a pripomenul, že tento deň slávime ako deň zlomový a vážny. Pre mnohých z nás to bolo oslobodenie od prenasledovania kresťanstva, deň, kedy padol komunizmus a je to zároveň deň, kedy nám cirkev pripomína veľkosť našej patrónky mesta Zvolen.* Otec vikár ďalej vyzdvihol v homílii zaujímavé kontrasty jej života. Žena, ktorá pochádzala z najvyšších vrstiev spoločnosti, z kráľovského rodu, dokázala intenzívne a aktívne prežívať myšlienky chudoby. Nadchla sa myšlienkami svätého Františka. Pochopila, že všetci sme pred Bohom tým, čím sú chudobní pred nami. A preto sú nám v podstate rovní a my sme rovní im. A dokonca službou chudobným naprávame svoj vzťah s Bohom.

Sedeli na lavičke dvaja starí (možno aj vojenskí) penzisti. Jeden sa pýta: – „Počuj, starec a načo je taký život? Som starý, boľavý. Po nociach nespím. Robiť nevládzem, ani sa mi už nechce. Načo? Ani zdravie už nie je to, čo bolo. Veľa toho nezjem a to svoje už máme poctivo odpité. Nedávno som počul, že takí, ako som ja len zaťažujú systém a ... , no viac som nepočul, lebo som skoro hluchý. Ak by som aj chcel niečo povedať – tak zistím, že ma nemá kto počúvať. Taký paskudný život to už je len pľuhavina.“

Mnohí z nás určite poznajú túto staršiu pieseň. Pospevujeme si ju hlavne v tomto období, keď stojíme pred bránami Adventu. Akékoľvek očakávanie je niekedy viac ako sama udalosť. Pre Advent to platí dvojnásobne. Vždy ho sprevádzali mnohé aktivity, počnúc rorátmi, svätými spoveďami, duchovnými obnovami. Duša sa napĺňala radostným očakávaním príchodu Kráľa. Občas sme duchovné aktivity preplietli radostným stretnutím s priateľmi pri punči vo vianočnej dedinke na námestí, či návštevou mikulášskeho predstavenia našich detí.