Mesiac úcty

Pozrime sa na človeka očami mladého človeka zameraného viac na počítačovú techniku. Poďme na to tak nejako spätne a rozprávkovo.

Raz sa mladý počítač sťažoval na toho starého a kritizoval jeho pomalosť. Ty si ako taký starý počítač, nemoderný. Nestíhaš, nepoznáš nové vymoženosti nás mladých a nové programy. Nevieš, o čom to teraz je, hrať rýchle a akčné hry. Nevieš, že zratúvať sa dá v tabuľke dnes oveľa ľahšie ako voľakedy. To, čo si ty urobil za hodinu, ja, nový program, to zvládnem za 10 minút.

A dalo by sa ešte dlhšie a podrobnejšie pokračovať.

V tom niekto položil otázku mladému sťažovateľovi: Vieš o tom, ty dnešný rýchly, obrnený a vypracovaný program, že si vyrástol na tomto starom počítači? A že si sa zdokonalil len vďaka tomu, že on už niečo prežil a postupne vychytal chyby a menil ich k lepšiemu? Vieš ty „naj“ program, že keby nebolo starého programu, nebolo by ani teba, ale vďaka starému si ty, a bude aj ten, čo príde po tebe mladom?

Tak ako je dieťa odkázané na starostlivosť dospelého, tak je ta aj opačne. Keď človek prejde svoju životnú cestu sily, je odkázaný na pomoc dospelého, ktorý sa v tej sile ešte nachádza. A práve táto odkázanosť môže našim starkým spôsobiť problém. Človek bojuje sám so sebou. Prichádzajú choroby, nevládnosť, a tak aj duša trpí.

Ako im pomôcť?

Dá sa povedať, že niekedy stačí len málo. Trpezlivosť, láskavé slovo a ubezpečenie, že to pre nich robíme radi. Veď aj oni pre nás obetovali svoj čas a silu.

Bolo by smutné, keby sme to ale robili len vtedy, keď nám to nejaký sviatok „káže“. Prosme si o silu. Nakoniec, ak máme takýchto ľudí pri sebe, môže to by pre nás len výhoda. Neraz si spomínam, ako sme sa ocka pýtali, ako si opraviť to alebo ono. Hoci nevládal fyzicky, pomáhal radami. Radi sme pri ňom sedeli a počúvali ho rozprávať o svojom detstve. Hlavne o tom období, ktoré sme si ešte nemali ako pamätať. A keď už nevládal, vďačne sme mu vracali jeho starostlivosť o nás. Učilo nás to trpezlivosti, ale aj láske k človeku.

Okolo seba máme veľa starších, či takých, čo potrebujú našu pomoc, úsmev, povzbudenie. Je to pani na prechode, je to pán ukladajúci si nákup do tašky. Je ním opustený náš sused, či sediaci osamotený smutný človek na lavičke v parku. Najviac ich je v domovoch dôchodcov a nemocniciach. Ak im nemôžeme podať reálnu pomocnú ruku, myslime na nich vo svojich modlitbách. Tým svojim, ktorí nás predišli do večného nebeského domova, preukážme svoju vďačnosť návštevou na cintoríne.

Nech obdobie dušičiek je pre nás stretnutím s našimi zomrelými, ale aj s tými, čo si na nich nemá kto spomenúť. A v tomto období nás najviac potrebujú duše v očistci.

Nech ich Pán prijme k sebe a je im milostivým sudcom.

AUTOR: Jana Krajčíková FOTO: unsplash.com