Objav Krista

V posledné októbrové ráno sa vo farskej zasadačke stretlo vyše 50 ľudí. Dôvodom bola túžba znovu objaviť Krista vo svojom živote. Nie, že by ho títo ľudia stratili, ale túžia s ním žiť ešte bližšie. Počas týchto šiestych kurzov sa budú stretávať pri spoločnej modlitbe, prednáškach a prácach v skupinách.

Kurz pod názvom „Objav Krista“ vznikol ako pokračovanie ľudových misií vo farnosti Zvolen-mesto. Kurzu sa ujali pátri redemptoristi z Banskej Bystrice.

Stretnutie sme začali spoločnou modlitbou a uvedením do celkového programu. Cieľom kurzu má byť zistenie, či chcem byť stredobodom pozornosti ja, alebo chcem, aby tým stredom pozornosti bol Kristus. Ako páter XXXXXX povedal: „Najlepšie to človek zbadá podľa toho, ako sa v našom živote prejavuje modlitba. Lebo, kto ako sa modlí, tak žije. Ďalším dôležitým bodom v živote kresťana je, či očakávam, že sa cez deň stretnem s Bohom. Objaviť Krista znamená, objaviť plán pre svoj život. Ježiš sa stal človekom, aby nás našiel. Je na nás, aby sme ho aj my hľadali.„

Počas kurzov nechýbajú svedectvá ľudí, ktorí sa stretli s dotykom Boha. Jedno také svedectvo vám, našim čitateľom, radi prinášame.

Volám sa Dušan, som manžel, otec troch detí, učiteľ na katolíckom gymnáziu. Nepochádzam z veriacej rodiny a moju adolescenciu, dospievanie a vlastne aj dospelosť som prežíval v partii kamarátov s alkoholom, marihuanou a neviazanou zábavou. Pojem kresťan-katolík bol pre nás skôr urážkou a niečo, čím sme opovrhovali.

V poslednom ročníku vysokej školy, kde som študoval učiteľstvo, som býval u rodičov a asi som nebol najpríjemnejším spolubývajúcim a asi ani synom. Zhodou okolností (za okolnosti som to považoval vtedy) sa v tom čase uvoľnilo miesto na Katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, presne v kombinácii predmetov, ktorých štúdium som vtedy končil. Mamka prišla s tým, že ak nepôjdem na pohovor, tak pôjdem z domu, načo som reagoval typickým „ale mamááá“. No, ale vzhľadom nato, že som chcel niekde bývať a niečo jesť, tak som ju poslúchol. Ani som nevedel poriadne, kam to idem a čo to „katolícky“ znamená v názve školy. Takže ja s krabičkou cigariet, spomienkami na víkendové opíjanie sa, som sa ocitol v inštitúcii, o ktorej som si myslel, že hneď po roku stadiaľ pôjdem preč.

A vtedy sa to začalo, Pán Ježiš to postupne na mňa vybaľoval a mňa krok za krokom, pomaly, presne podľa mojej individuálnej diagnózy, priťahoval lanami lásky:

1. Zistil som, že kresťania sú rovnakí ľudia – veselí, milí, moderní – ako ostatní. A vo mne sa začali búrať predsudky. Bol som ochotný zrazu počúvať. Nerozumel som, no bol som ochotný počúvať, ba dokonca som im začal závidieť. Závidieť to, že veria. Že veria v to, čo hovoria, keď sa modlili „Otče náš“. Ja som možno vtedy netúžil konkrétne po Kristovi, len po tom ich pocite svätého pokoja. No a tak som to skúsil, odriekal som „Otče náš“ – vedel som ho od starkej, Zdravas a Sláva Otcu som sa doučil , no ale nič sa nestalo. Žiadna zmena. Trochu sklamanie, ale na škole som zostal a závidel ďalej.

2. Na škole som spoznal medzi učiteľmi svoju budúcu manželku, ktorá sa stala pre mňa ďalším schodíkom ku Kristovi. Po uši zaľúbený som bol z lásky ochotný počúvať a prijímať jej svedectvo o Kristovi. Bolo to super, rozumom som bol ochotný pripustiť, že Ježiš existuje, no Jeho miesto bolo striktne vyhradené na nebesiach, bez dosahu na môj pozemský život. Ježiša bolo treba ísť pozrieť každú nedeľu do kostola, no tam aj zostával.

3. Nejaký čas po svadbe manželka navrhla, či by sme nezačali chodiť na stretko s inými veriacimi rodinami,. Ja nerád, no nechal som sa ukecať. Tu som sa napokon stretol s ľuďmi, ktorí žili s Ježišom svoj každodenný život, ich Ježiš nebol zavretý v kostole alebo vysoko na nebi. Ich Ježiš chodil s nami na stretká, ich Ježiš s nimi chodil do práce, staral sa s nimi o deti. A ja som bol v šoku... môže byť Ježiš naozaj živý, nie len akože, ale naozaj ŽIVÝ ? Zrazu som bol ochotný to pripustiť... pamätám si však na konkrétny moment, kedy som prežil jeden z prvých Ježišových dotykov, bolo to vtedy, kedy som prvýkrát Ježiša oslovil menom. Dovtedy bolo predsa babské a trochu trápne spomínať meno Ježiš. V ten večer som prvý krát Ježiša oslovil, Ježiš... Ježiš... skončilo to, že sám večer v aute som kričal Ježišovo meno... bláznovstvo no tento dotyk mi meni dodnes život.

Po celý tento čas sa mi menil život. Čoraz viac a viac... prestal som fajčiť a zbavoval sa mojich závislostí. Hodnotou sa mi stala moja rodina, moje deti, túžba byť dobrým otcom a manželom. Všetko to, čo Ježiš cez ľudí a situácie robil a robí v mojom živote, je proces. Nie vždy rozumiem, čo jednotlivé kroky znamenajú, ale sú dávkované presne a vedú k Nemu. Čo je úplne na tom najlepšie, je to, že ono to vôbec nekončí. On stále prekvapuje, pomáha, koná. Vďaka ti, Ježiš.

AUTOR: Jana Krajčíková FOTO: Jozef Kraus